Ako sa približuješ k stupáku, možeš čakať že sa dostaneš do pomerne silného stúpania. Často vbehneš do striedavých 1-2 sekundových pulzácií stúpania a klesania, tým že si bližšie. Potom nastane stúpanie.
V skoro všetkých stupákoch je aspoň jedno a často aj niekoľko silných jadier prudko stúpajúceho vzduchu obklopeného priestorom mierneho stúpania. Na nájdenie jadra ho najprv musíš HĽADAŤ. Príliš veľa pilotov je jednoducho spokojných s tým, že sú v stúpaní a spokojne krúžia v 1 metri, keď blízko existuje trojmeter.
Keď vletíte do stúpania, nemali by ste hneď začať zákrutu pri prvom signále stúpania (iba ak ste veľmi nízko, malé stupáky atď). Namiesto toho pokračujte do stupáku. Krídlo sa niekedy zdvihne, keď sa prudko stúpajúci vzduch v jadre pokúša vás vytlačiť. Nedopusťte to. Otočte na stranu zdvíhajúceho sa krídla a odmení vás silnejšie stúpanie. Alebo stúpanie môže vyvrcholiť a potom poklesnúť be z zdvihnutia niektorého krídel, to vtedy keď prelietavate jadrom. Okamžite ako stúpanie začne klesať, zalomte krídlo do zákruty.
Keď ste našli jadro, to ešte nie je koniec. Musíte byť pripravený robiť menšie zmeny v náklone v každej otáčke aby ste zostali ucentrovaní, a často aj väčšie zmeny každých 10 otáčok, aby ste ostali v najlepšom stúpaní. Plachtiaci vtáci zriedkakedy krúžia v pekných kruhoch, tým že vyhľadávajú najlepšie stúpanie, preto by ste to nemali robiť ani vy.
Ak ste krúžili v jadre a potom ste ho stratili, mali by ste mať už plán. Najlepšie je to vyskúšať proti vetru, pretože väčšinou vypadnete do záveternej strany (viď knihy pre vysvetlenie). Potom to skúste po vetre. A nakoniec po stranách. Ak nie sú žiadne známky po stúpaní, pohnite sa inde. Stupáky môžu mať, a aj mávajú spodný koniec, cez ktorý môžete vypadnúť, ale pátranie bohužiaľ nie je riešenie.
Zdokonaľte svoju "štvorlístkovú" vyhľadávaciu techniku pre objavovanie stupákov. Počnúc zákrutou v prvom stúpaní preskúmajte štyri imaginárne kvadranty štvorlístka, jeden po druhom. Robí sa to postupným preťahovaním zákrut do každého kvadrantu. Po každom predĺžení zákruty, ak ste nenašli lepšie stúpanie, sa vráťte do stredu, predtým než začnete preskúmavať ďalší kvadrant. Týmto spôsobom si udržujete polohu známeho stúpania, pričom stále hľadáte lepšie stúpanie.
Zhruba povedané, v malých výškach zvyknú byť stupáky užšie a viac podobné bublinám. TIP - NIKDY NEOPÚŠŤAJTE STUPÁK V MALEJ VÝŠKE. V stredných výškach sa stupáky stávajú širšie a sú často prítomné silné jadrá. Smerom k hornej časti stupáku, stúpanie slabne, zatiaľčo sa stupák stále stáva širším. Silné stúpanie je často prítomné pod základňou oblaku (sanie oblaku). Na začiatku dňa prevažujú bubliny. "Klasické stupáky" sa objavujú počas denného maxima, ktoré závisí na lokalite, ale ako pomôcka - maximálny ohrev zemského povrchu (a tým aj sila stupákov) je okolo 2.30 poobede MIESTNEHO SLNEČNÉHO ČASU. K večeru sú normálne plynulé, široké slabšie stupáky. Turbulencia je zvyčajne najhoršia počas denného maxima a často blízko základne.
Stupáky sú vytvárané vznášajúcim sa vzduchom. Vzduch sa začína vznášať, pretože je redší než okolitý vzduch. Rozdielny ohrev zemského povrchu zapríčiňuje rozdielny ohrev vrstvy vzduchu nad ním. Teplejší vzduch sa rozpína, čím sa stáva redším a tým aj vznášavým. Možno vás prekvapí, ale pridanie vodných pár tiež spôsobí vznášanie sa vzduchu. Je to preto, lebo vodná para má iba 5/8 hustoty vzduchu. Takže všeobecne hľadáme miesta, ktoré budú teplejšie a/alebo majú zväčšenú vlhkosť, čo sú najvhodnejšie zdroje stupákov. Majte na pamäti, že priveľa vlhkosti môže mať nežiadúci efekt, zatiaľ čo malé množstvo môže byť veľmi prospešné. Dobrý spôsob, ako získať určitú predstavu je pozorovanie teploty pri prechádzke - ak cítite že vzduch je teplý, tak povrch po ktorom kráčate je pravdepodobne GENERÁTOR STUPÁKOV. Typickými generátormi sú tmavá zem, spáleniská, cesty a parkoviská z dechtového makadamu atď. Piesok odráža tepelné žiarenie, preto je zlý. Niektoré polia s úrodou sú prekvapivo horúce, zatiaľ čo iné sú chladné. Najlepšie je si zapamätať efekt rozdielneho ohrievania - to čo chcete je kontrast. Kontrastom myslím plochu, ktorá bude teplejšia než vedľajšia, alebo ešte lepšie - okolitá plocha. Plochy, ktoré sa ohrievajú rýchlo sú dobré na začiatku dňa. Plochy, ktoré sa ohrievajú pomalšie, môžu byť dobré ku koncu dňa - napríklad, často nájdete stupák nad lesom neskôr počas dňa.
Iba to, že vzduch je nadľahčovaný, nezaručuje stupáky. Práve tak, ako voda lipne ku stropu, kým sa nevytvorí kvapka, tak aj nadľahčovaný vzduch môže vzdorovito lipnúť k zemi. Pred tým než sa niečo stane, musí sa jeho odpútanie sa od zeme niečím SPUSTIŤ. Dobrá analógia je predstaviť si že zem je strop v saune. Kdekoľvek by ste očakávali odkvapnutie vody, môžete očakávať aj spustenie stupáku. Prakticky to znamená: hľadajte vyvýšené body. Čím plochšia krajina, tým menej význačné body. Na horských hrebeňoch sú dobré vrchy, ale v plochej krajine fungujú ako spúšťače termiky stromové aleje, domy, hromady kamenia a dokonca osamotené telegrafné stĺpy.
Vietor situáciu komplikuje. Vznášajúci vzduch môže byť ešte unášaný po zemi, než je odpútaný od zeme - ďaleko od miesta, kde bol vytvorený. Výsledkom sú sklonené stupáky a vy máte sklon vypadnúť na záveternej strane ak stále neustreďujete jadro letom proti vetru (je to kvôli tomu že vzduch v stupáku stúpa o ~1m/s rýchlejšie než vy, pretože aj keď stúpate už od zeme, stále prepadávate voči vzduchu). Alebo vnútorná turbulencia pohybujúcej sa hmoty vznášjúceho sa vzduchu ho môže odštartovať nezávisle na tvare povrchu - v tomto prípade budú stupáky, možno prekvapujúco, vertikálne pretože zdroj sa pohybuje s vetrom.
Vietor má vplyv aj na charakter stupákov. Silný vietor iniciuje spúšťanie stupákov, čo má za následok stupáky typu krátkotrvajúcich bublín. Vzduch môže v priestoroch, ktoré sú chránené pred vetrom dlhšie pokračovať v ohrievaní než je odpútaný - to často vedie k silným stupákom v závetrí. Vo veternom počasí polia s úrodou často v na sebe držia ohrievanú vzdušnú hmotu dlhšie a môžu byť lepšími generátormi než klasické poorané pole.
Skúsenosť nám hovorí, že kedykoľvek fúka vietor, stupáky budú všeobecne omnoho dlhšie po vetre než sú široké, často s niekoľkými jadrami v jednej rade po vetre.
V každom danom dni stupáky mávajú podobný charakter, ak sa samozrejme prudko
nezmenia podmienky.
2. Uhol náklonu
Aj keď niektorí autori rozoberali optimálny uhol náklonu, pravidlo je jednoduché. Nakláňajte krídlo dosť na to, aby ste zostali v stupáku! Experimentujte. Väčší náklon -> lepšie stúpanie? -> pokračujte v zväčšovaní náklonu. Ak väčší náklon vedie k menšiemu stúpaniu, robte plochšie zákruty.
V blízkosti zeme očakávame malé bubliny, preto čakajme že ich budeme musieť zalomiť v náklone. Neskôr počas dňa sú normálne širšie stupáky, tak nastupujú plochšie zákruty.
Tak, ako ucentrovať jadro? Existuje niekoľlko metód, z ktorých spomeniem dve.
Štandardná metóda je: uťahujte svoje zákruty keď zoslabuje stúpanie (aby ste rýchlo dopravili klzák späť do rýchlejšieho stúpania) a povoľujte ich, keď sa stúpanie zväčšuje (aby ste leteli v najlepšom stúpaní).
Metóda profíkov je vletieť do stupáku, vnímať ako klzák reaguje na vzduch a zalomiť to (nakloniť), keď trafíte jadro - viac o tom v ďalšom texte.
Pozn.: S prechodom na výkonnejšie krídla, som časom pozoroval pri
krúžení v termike, akoby stúpania nedosahovali silu na akú som bol predtým zvyknutý.
Predtým som zažíval aj 8 až 10 -metre. Pri jednom z lietaní v Chorvátsku, kedy kamarát
hlásil do rádia stúpanie 10 m/s, som tento stúpak tiež nalietol ale výsledkom bolo len
niekoľko silnejších maxím a priemer okolo 6m/sek. Vysvetlenie spočíva v predchádzajúcich
úvahách o jadrách stúpakov a v technike stredenia. Pretože kamarát letel na dosť pomalom
krídle, mohol si dovoliť zavisieť v jadre, čo som tiež bežne využíval so ZK-15. S mojim
rýchlym Stealthom som mal ísť do väčších náklonov, ktoré by silné jadro viac než
kompenzovalo. Tento efekt sa mi neskôr potvrdil. V každom prípade som začal viac
uprednostňovať vlastný pocit zo stúpania, priemerovacie vário a strážiť si pády po krídle
spôsobené vypadnutím zo stúpaku. (Jaro Sojka)
3. Cítenie termiky
Ako ste si správne všimli, variometre majú určité oneskorenie. Samozrejme, niektoré sú rýchlejšie a citlivejšie než iné, ale ako prostriedok PRE USTREĎOVANIE stupákov sú v zásade ešte slabé. Bezpochyby kacírstvo pre niektorých, ale je to tak.
Pri hocijakých závodoch uvidíte vo veľkom húfe pilotov krúžiť okolo viacerých rôznych bodov. Prečo je to tak? Všetci nemôžu byť v jadre. Fakt, že niektorí piloti stúpajú omnoho rýchlejšie, túto vec dokazuje. Tieto excenrické kruhy sú výsledkom, ako verím, úplného spoliehania sa na variometre pri štandardnej metóde ustreďovania (tak ako bola popísaná).
V poriadku, tu je čo sa deje. Predstavme si klzák letiaci priamym smerom pri 36 km/h (10 m/s) rovno cez stred stupáku. Klzáku potrvá 9 sekúnd, kým prejde stupák s priemerom 90m. Dajme tomu že stupák má 30 m, aelebo 3 sekundy široké jadro. Klzák vstupuje do stupáku a je akcelerovaný smerom hore. Po oneskorení, povedzme 2 sekundy, klzák nastúpa dosť na to aby variometer zaregistroval zmenu v tlaku vzduchu a ukázal stúpanie. Armádne štúdie ukazujú, že trvá okolo 1 sekundy, než pilot spracuje túto informáciu - kedy klzák vošiel do stupáku. Teda ďalšie 2+1 sekundy uplynú, kým klzák zrýchli/ tlak sa zmení/ pilot sa prispôsobí. Práve keď pilot zbadá že je v jadre, v skutočnosti z neho už vylieta. Použitím klasickej teórie sa rozhodne nakloniť klzák v okamihu zmenšenia stúpania. To sa prejaví 2+1 sekundy neskôr, keď klzák opúšťa stupák. Pilot teraz nakláňa klzák, čo zaberie ďalšie 2 sekundy kvôli oneskoreniu klzáku. V tejto fáze je pilot v skutočnosti 20m za celým stupákom! Môžete donekonečne pokračovať s týmto popisom, avšak záver je takýto:
"Klasická metóda ustreďovania stupáku bude fungovať iba vtedy, keď nie je oneskorenie v odozve variometra, odozve pilota, a odozve klzáku."
Tak a teraz sa dostávame k tajomstvám točenia termiky - predstavivosti a
cíteniu.
Akcelerometer vzor 1.
Všetci sme vybavení značne citlivým akcelerometrom, ktorý je perfektný na točenie termiky, keď zistíme jeho možnosti a obmedzenia. Môžeme cítiť veľmi malé zrýchlenia, ale necítime nič keď zrýchlenie zmizne a pohybujeme sa konštantnou rýchlosťou. Naše zážitky z našich áut a výťahov to ilustrujú. Cítime počiatočné zrýchlenie, ale počas prepravy konštantnou rýchlosťou necítime nič, pokým nepocítime deceleráciu, keď spomaľujeme. Náš akcelerometer je vynikajúci pre točenie termiky.
Naša druhá kľúčová schopnosť je naša predstavivosť. Práve tak, ako si dokážeme vybudovať mentálny obraz tmavej miestnosti blúdením po nej a narážaním do nábytku, môžeme si podobne vybudovať obraz neviditeľných prúdov vzduchu pomocou lietania okolo a narážania do nich.
Funguje to nasledovne. Predstavte si znova nášho pilota. V okamihu, keď vstupuje do stupáku, pociťuje akceleráciu. V okamihu, keď zasiahne jadro, využíva všetky svoje zmysly, aby si všimol silnú pulzáciu stúpania spôsobujúcu silnú akceleráciu, ktorá je spojená s tendenciou klzáka zdvihnúť nos, kým vydá signál svojmu mozgu JADRO! Jednosekundové reakčné oneskorenie znamená, že je stále v jadre keď dorazí správa. Dve sekundy neskôr opúšťa jadro, čo zaznamená ako deceleráciu (akoby padanie) a sklonenie nosa klzáku dole. Jedna sekunda pre oneskorenie, kým zareaguje a začína svoju zákrutu. Dve sekundy neskôr po oneskorení odozvy klzák zatáča, ale v tomto okamihu je ešte stále v stupáku.
OK, doposiaľ je to tak dobre, ale ešte stále sme zamorení dvojitým problémom oneskorenia odozvy pilota a klzáku. To je to miesto, kde preberá kontrolu predstavivosť. Pilot si teraz vytvára mentálny obraz stupáku, kde v ňom práve teraz je, kam smeruje, a napokon čo potrebuje aby ucentroval svoj kruh v jadre. S každým kruhom pridáva do tejto mentálnej mapy viac informácií, až sa ustreďovanie stáva tak ľahké ako šoférovnaie dookola.
Jednoduchými slovami povedané, letíte práve na juh, keď pocítite, že vypadávate z jadra. OK, predstavíte si že jadro je smerom na sever, takže po 180 stupňoch povolíte zákrutu na pár sekúnd, vrátite sa k pôvodnému polomeru, čím teraz krúžite viac na sever, čo by malo byť bližšie k jadru.
Teraz prechádzame k vylepšeniam. Prvé: Pilot natrafí na jadro a spracuje to (zareaguje) 1 sekundu neskôr. Pretože vie, že odozva klzáku sa oneskorí 2 sekundy, okamžite začína zákrutu - s predstihom zatáča v jadre, pochopiteľne možno nie ešte ucentrovaný, ale aj tak je to pokrok.
Druhé vylepšenie je považovať klzák za rozšírenie vášho tela, čo aj v skutočnosti je. Práve tak, ako môžete cítiť keď sa priblížim a potlačím vás, môžete rovnako cítiť aj stupák keď tlačí váš klzák. Ale čo poviete, keď sa zdvihne jedna strana krídla, a ako to odlíšite od klesania druhej strany krídla, veď napokon v oboch prípadoch je výsledkom nakláňanie v rovnakom smere? Stúpanie bude spojené s akceleráciou dohora, čo spôsobí zdvihnutie nosa, a ak pôsobí na jednej strane, spôsobí zdvihnutie krídla. Klesanie, alebo slabšie stúpanie (relatívne klesanie) bude spojené s akceleráciou dodola (pocit padania), poklesom nosa, a ak je na jednej strane, spôsobí na nej pokles krídla. Záver je taký, že rozlíšenie zdvihnutia alebo poklesu krídla v skutočnosti nerobí až taký veľký rozdiel. Prečo? Pretože v každom prípade klzák smeruje PREČ z miesta, kde chcete aby išiel! Buďte vašim vlastným šéfom. Nenechajte sa nasať do klesania a byť vypľutý zo stúpania.
Ďalšie vylepšenie je kontrola rýchlosti. Zdržiavajte sa v stúpaní, zrýhlite v klesaní. To platí aj pre stupáky. Jadro môže byť niekedy príliš malé na to, aby ste v ňom mohli krúžiť. Vzduch je niekedy tak bublinovitý, že nie sú žiadne dlhotrvajúce jadrá. Môžeme zväčšovať čas trávený v stúpaní spomalením toľko ako je možné, tak skoro ako ucítime stúpanie. Na našich klzákoch je to ľahké, pretože nos sa zdvihne automaticky. Nebojujte s tým, uvoľnite sa a nechajte to, v závislosti na vašej rýchlosti a výške (nie v 15m prosím), spomaliť ešte trocha. Pád? Oh, no dobre, spomaľte trocha menej nabudúce. Budete prekvapení, ako ďaleko môžete odtlačiť hrazdu, keď ste naklonení v silnom jadre. Uistite sa pred experimentovaním, že máte dosť výšky na spamätanie sa z neúmyselného pádu.
Varovanie k časti, kde sa opisuje spomaľovanie v stúpavom prúde: Nie len že hrozí minimálna rýchlosť, čo je ešte ten najmenší problém, ale aj tumblovanie, a s tým už máme na Slovensku skúsenosti. Sevo Toma na súťaži na Straníku niekedy v roku 94-95 tumbloval so svojim Quasarom, keď lietal pomaly v bublinkovej termike. Klzák ostal na chrbte a záložný padák sa mu zachytil pri odhode na hrazde. Našťastie dopadol ako padajúci list do lesa a nič sa mu nestalo. Odvtedy Sevo nie je tým starým Sevom. (Juraj Sladký)
Pozn.: Tumblovanie je režim, kedy sa krídlo roztočí okolo bočnej osi (buď v jednom, alebo druhom smere) a v tejto rotácii, ktorá môže a nemusí byť stabilná, padá šikmo dopredu (alebo dozadu). Rovnaký jav nastane, keď z väčšej výšky naplocho pustíte štíhlu ľahkú dosku a pri púšťaní jej dáte rotáciu okolo dlhšej strany. Ak je tumbl nestabilný, krídlo z neho môže vyjsť, ale môže skončiť aj na chrbte. V horšom prípade dôjde k jeho rozlomeniu vo vzduchu (prudká zmena nábehu krídla na 90 stup. pri rýchlosti 60 km/h predstavuje už poriadnu fušku pre nábežné rúry). Ak počas pomalého letu na hranici pádu vletíte do prudkého strihu (stupák, alebo klesák pred stupákom), nos sa vám prudko zdvihne (alebo poklesne), čo môže byť dostatočný impulz pre rotáciu do tumblu. Krídlo je najviac náchylné na tumblovanie pri zadnej polohe ťažiska. Preto bez ohľadu na to, či padáte po hlave dolu, alebo vás prevracia dozadu na chrbát, dajte hrazdu okamžite ku kolenám a zostaňte vpredu, kým sa rotácia dostatočne nezastaví. Najhorší je práve prípad, keď sa padá hlavou dole, pretože pilot sa nachádza v stave beztiaže (jeho ťažisko nemá význam) a ťažisko krídla je pomerne vzadu. Podľa mojich skúseností (3 silné zážitky) sa najvhodnejšie podmienky pre vznik tumblu vyskytujú pri lete po vetre, prípadne po vetre a ešte proti kopcu. (Peter Gašparovič)
Pozn.: A ešte ako je to s odtláčaním pri vlietnutí do stupáku. Pri vhodnej konfigurácii stupáku nenastane pád z jedného jednoduchého dôvodu: gradient vetra. Totiž ak sa po odtlačení dostanete do vzduchu ktorý má väčšiu rýchlosť, nestrácate energiu a teda ani rýchlosť voči vzduchu, aj keď prudko stúpate. Treba si dať ale pozor na uhol pod akým krídlo stojí dohora, pretože vždy môže prísť náhly koniec a než krídlo zmení sklon, stihne stratiť rýchlosť a bude tu pád (ak nie aj tumbl). To platí aj vtedy, ak tento efekt využívate pre prudké nastúpanie po štarte na svahu. To či si také odtlačenie môžete dovoliť závisí predovšetkým na veterných podmienkach (charakter turbulencie), a vašich skúsenostiach ako pilota, odhadnúť tieto podmienky. (Peter Gašparovič)
Takže aká je úloha vária. Akonáhle sme ucentrovaní, bude šťastne čvirikať nemenný tón, čo je dobré, pretože tým dostaneme určitú spätnú väzbu z iného zdroja. Takisto nás upozorní že nie sme ucentrovaní tým, že ukáže kolísanie sily stúpania.
Nič nenahradí prax a najlepšou cestou ako zistiť ako na tom ste je ísť na súťaž.
Nepotrebujete vysokovýkonný klzák, aby ste z toho mali pôžitok. Na mojej prvej
súťaži som uletel 185 km na stredne pokročilom klzáku Moyes XT. Pýtajte sa.
Čítajte čo môžete. Kúpte si na Amazon.com "Cross Country Soaring" od Helmeta
Reichmanna - posledného plachtárskeho majstra sveta, alebo "Soaring Society of
America" - obsahuje všetko z toho, plus vynikajúco detailne rýchlostné lety.
Pozrite si túto stránku, obsahuje klasické články o plachtení:
http://www.iac.net/~feguy/soaring_symposia/index.html
Metódy vyhľadávania stupákov.
Zopár ľudí mi napísalo, že by chceli vedieť trochu viac o metódach vyhľadávania, tak tu sú. Je mnoho okolností, kedy je metóda vyhľadávania zvlášť užitočná.
Prvýkrát som začal využívať metódu vyhľadávania pri zachraňovaní sa v malej výške. Ten príbeh poznáte. Kĺzanie, kĺzanie, kĺzanie. Nižšie, nižšie a nižšie. Napokon pocítite pár nárazov a skončíte vo fungujúcej bubline. Ste nízko, takže si nemôžete dovoliť veľa chýb, inak budete na zemi. Čím slabšie je stúpanie, tým lepší musíte byť. Keď už nájdete nejaké stúpanie, nechcete oň príjsť, že? Ale povedzme že ste našli iba nulové klesanie, alebo ešte horšie - štvrťmeter dole. Potrebujete niečo lepšie, ale aj tak nechcete stratiť to čo máte. Po pár kruhoch sa napokon utvrdíte v tom, že je čas hľadať niečo iné. Istotne niektorí piloti vyzerajú, že dokážu cítiť kam treba ísť, ale pre obyčajných smrteľníkov je riešením metóda vyhľadávania.
Základom techniky vyhľadávania je NIKDY nestratiť stopu vašeho známeho "dobrého" stúpania. S týmto známym stúpaním udržiavate kontakt sústredením vašeho vyhľadávania okolo tohoto bodu. Predstavte si tento stupák, že je umiestnený v spojnici imaginárnych ciest. Imaginárne 4 cesty, ktoré vedú od križovatky predstavujú vaše vyhľadávacie smery. Keď preskúmate kúsok tejto cesty a nenájdete lepšie stúpanie, vrátite sa ku križovatke, možno urobiť pár kruhov pre znovuuistenie, a potom skúšate ďalšiu cestu. Ak nájdete lepšie stúpanie, krúžite ďalej v ňom a pokračujete v hľadaní využívajúc tento nový priestor lepšieho stúpania pre ďalšie pokusy.
Typické zachraňovanie môže vyzerať nasledovne. Zvyčajne najprv pocítite pár nárazov meniaceho sa klesania a stúpania (piloti zvyčajne hovoria, že cítia živý vzduch). Akonáhle pocítite hocijaký spoľahlivý náraz (pomocou akcelerometra vzor 1 nie vária) zalomíte zákrutu. Počas jednej - dvoch zákrut sa ustálite pohybom smerom k priestoru, kde cítite najlepší náraz stúpania, tj. zrýchlenie dohora (čo nie je kvôli oneskoreniu to isté ako najlepšia odozva vária). Skontrolujte priemerovacie vário ako ste na tom. Nechajte skľudniť údery srdca na normál, keď priemerovák ukazuje pozitívne číslo, ale neotáľajte ak ste dosiahli iba štvrťmeter dole. Povoľte zákrutu a nasmerujte sa do jedného smeru (povedzme na sever) na také 3 sekundy, potom urobte zákrutu o 180 stupňov, leťte južne 3 sekundy a vráťte sa k pôvodnému kruhu. Tak ste preskúmali 30 m severne od známeho stúpania než ste sa vrátili ku krúženiu v tomto stúpaní. Rovnaký postup môže byť použitý pre preskúmanie ostatných troch hlavných smerov (V, Z, J). Môžete preskúmať väčšiu, alebo menšiu vzdialenosť zmenou času, ktorý letíte rovno. Za predpokladu, že letíte rovnaký počet sekúnd tam a naspäť a robíte zákruty presne o 180 stupňov, nikdy by ste nemali stratiť stopu známeho stúpania. Vzdialenosť prehľadávania by mala byť úmerná očakávanej veľkosti stupákov v danom dni, v danom mieste, a vo vašej výške. Na začiatku zvyčajne robím pomerne nervózne krátke prieskumy, než sa vrátim ku krúženiu v strede. Ak mi skúsenosť hovorí, že nablízku nečíha "klesavá" príšera, stávam sa trochu väčším dobrodruhom. Niekedy nie je proste nič lepšie nablízku. Ak sa zdá, že ste v najlepšom možnom stúpaní, je potrebná trpezlivosť a nekonečné prehľadávanie spôsobí iba stratu výšky, takže túto techniku by ste mali používať zdržanlivo.
Pozn.: Pri zachraňovaní v malej výške sa mi vždy oplatila trpezlivosť. Tam kde to trocha "buble", je veľký predpoklad že sa to o chvíľu prebudí k stúpaniu. Asi v 80 % prípadoch, keď som si myslel že to inde bude lepšie, tak nebolo a skončilo to pristátim. Tento spôsob konania je asi dosť rozšírený, čo potvrdzujú výslekové listiny a počty pilotov v cieli. Možno v návale adrenalínu (či skôr paniky) zabúdame, že maximálne denné teploty, bývajú veľmi často dosť vysoko nad teplotami autokonvekcie. Takže v blízkosti zeme sú stupáky omnoho pravdepodobnejšie, je ich viac, ale sú vždy aj úzke, slabé a bublinovité. Vo väčších výškach sa týmito zdrojmi "kŕmia" väčšie a silnejšie stupáky, ktoré sú ale viac vzdialené. Pri zachraňovaní v malej výške musíme byť pripravení, že to bude veľmi slabé - treba byť vytrvalý. To čo nás zachráni, nebude nejaký silný "výťah", ale naše schopnosti rozpoznať miestne zmeny smeru prúdenia v neznámom teréne, záveternú termiku a v neposlednej miere zručnosť v ovládaní krídla. (Jaro Sojka)
Keď ste skutočne nízko, smer prvého prehľadávania môže byť kritický, pretože jednoducho nemáte dosť výšky pre veľké hľadanie. Poväčšine bude tento smer:
Výhody osvojenia si tejto vyhľadávacej techniky zachraňovania v malej výške sú:
Vyhľadávacia metóda je najefektívnejšia cesta záchrany v malej výške. Je to aj logický spôsob hľadania strateného jadra, alebo lepšieho stúpania, ak to stúpa všade. Jadro nájdete častejšie, ak ho aj budete hľadať. Miniete ho s menšou pravdepodobnosťou, ak budete robiť premyslené prehľadávanie namiesto bezmyšlienkovitého blúdenia a očakávania toho najlepšieho.
Ak sa pozriete na preteky klzákov, alebo prelety na dlhú vzdialenosť, je to z väčšej časti súťaž v stúpaní. Kĺzanie medzi stupákmi je nakoniec tiež dôležité (naozaj životne), ale najrýchlejší piloti na trati sú vždy spomedzi najrýchlejších stúpačov. Ak budete mať nakoniec to šťastie sledovať skutočne špičkových pilotov, ako je Tomáš Suchánek a Manfred Ruhmer, priamo v akcii, uvidíte ich neustále hľadať najlepšie stúpanie, ale zvyčajne nie dlho, pretože ho nájdu, prestúpajú vás a sú preč. Raz som počul jedného pilota povedať: "Akonáhle Tomáš priletel do tohoto dvojmetrového stúpania, zmenilo sa na štvormetrové". Bosoráctvo? Myslím že nie. Pravda je taká, že naviedol ostatných pilotov do jadra. Hľadanie a nachádzanie jadra v akejkoľvek výške je iba jedným z mnohých tajomstiev čiernej mágie lietania termiky.
James Freeman, október 1999
(preložil a doplnil
Peter Gašparovič, marec 2002)